Zdolávanie životných vrcholov alebo príbeh o jarnom motivačnom skialpe

Štandardný

K tomuto blogu ma motivovala opäť osobná skúsenosť, ktorá ma postretla počas veľkonočných sviatkov. Trochu to bude netradičný blog, ale o to zaujímavejší (dúfam). Celý príbeh začal na Zelený štvrtok na ceste domov, kedy som sa od Banskej Bystrice zamýšlal nad tým, či idem domov na Vianoce alebo Veľku noc. Ale pri pohľade do kalendára som neostal na pochybách a šiel som na zasneženú Veľkú noc. Počas týchto sviatkov nám na Orave pekne nasnežilo, a tak som si povedal, že to treba využiť na skvelú jarnú skialpovačku. Od samého Veľkého piatku až do Veľkonočného pondelku som chodil skialpovať na Kubínsku hoľu. V piatok som šiel na prvý výstup, ktorý mi trval nejaký ten čas. Detailami sa nebudem zaoberať, tie tu momentálne nie sú podstatné. „Vyšľapal“ som si to pekne do polky. Na druhý deň som si povedal, že to dám až hore, ale do polky to musím zlepšíť a dostať sa naozaj na omnoho lepší čas. Nakoľko som sa v prvý deň zdržiaval „technickými“ prestávkami, tak na druhý deň som si svoj čas pekne vylepšil. Nakoniec sa mi na druhý deň podarilo splniť len časť môjho plánu. Čas som si síce vylepšil, ale nedostal som sa až hore. Dostal som sa do približne 3/4. Vzdal som to pre nepriaznivé poveternostné podmienky. To rozhodnutie, ktoré som spravil som aj následne oľutoval, lebo som svoj výstup vzdal. Počasie nebýva u mňa problém, ale tu zlyhala „hlava“.

WP_20150405_10_08_34_Rich

Na tretí deň som si povedal, že to dnes dám, nech sa deje čo sa deje. Svoj čas do polky trate som dokázal opäť pokoriť, síce už s nie takým rozdielom, ale bolo tam vidieť progres, na ktorý som patrične hrdý. Po krátkej čajovej prestávke som sa vybral na samotný vrchol. Počasie sa miestami zhoršovalo, ale povedal som si, že dnes to nevzdám, že dnes sa budem pozerať na svoju „3-dňovú púť“ zo samotného vrchu. Po ceste nahor sa ku mne pridal ďalší skúsenejší skialpinista, ktorý prehodil som mnou pár viet, a potom si šiel opäť svoje vražedné tempo, ku ktorému by som sa chcel časom aj ja dopracovať.

Tesne pod vrcholom sa počasie prudko zmenilo – husté sneženie, silnejúci vietor a čoraz väčšia hmla padala na Kubínsku hoľu. Preto som si obliekol svoju extrémne krikľavú zelenú bundu, nech som viditeľný. Podotýkam už teraz, že som myslel na svoju bezpečnosť, ale i na bezpečnosť druhých. Okrem toho som sa ešte viac dal na kraj, nech ma niekto nezrámuje kto pôjde z vrchu. Tak sa aj stalo. Myslel som na všetko, ale tesne pred samotným vrcholom sa na mňa vyrútil lyžiar, ktorý ma počastoval niekoľkými „ostro-pikantnými“ slovami (môžete si domyslieť akými). Vtedy som mal chuť to buď vzdať a vybrať sa za ním, že nech sa spamätá alebo to ešte nejako „dobojovať“ a ísť hore. Najmenej 5 krát som sa zamyslel či ešte idem hore alebo nie. Potom som si, ale povedal, že aj napriek tomu, že som v tom nevinne, nenechám sa znechutiť a zdolám to.

Viete si určite predstaviť aké ťažké boli posledné metre. Všetko je to v hlave, o psychike a o vašom osobnom nastavení. Poznáte to sami, že ak sa rozhodnete pre niečo, a niekto vás zrazu „spomalí“, tak to dokáže naštrbiť vašu rovnováhu a vaše odhodlanie dosiahnuť váš cieľ ide smerom nadol a nie nahor. A tak to bolo aj v mojom prípade, kedy aj napriek tomu, že som sa rozhodol ísť hore, tak som v mysli šiel skôr dole. Keď som „pokoril“ samotný vrch, tak ten pocit bol neopísateľný. Všetko to negatívne zo mňa opadlo a aj napriek nie najlepšiemu počasiu som sa cítil vynikajúco. Ten pocit, keď zdoláte všetky prekážky a dostane sa tam, kde ste sa chceli dostať je naozaj neopísateľný. Ak máte aj vy podobnú skúsenosť, určite viete, že človek v tom momente zabúda na všetko to, čo mu stálo v ceste a vidí už len to čo dosiahol. A práve počas tohto výstupu ma napadli tieto myšlienky, s ktorými som sa chcel podeliť aj s vami.

A posledný deň som mal aj parťáka, ktorý mi udával také tempo, že svoj najlepší čas z predošlého dňa som si ešte opäť vylepšil a to ma ešte viac potešilo. Takže na budúcu skialpovú sezónu sa budem poctivo pripravovať už teraz a ak motyka vystrelí, tak pôjdem aj na skialp preteky.

kubinska holaTu vložím ešte jeden taký malý postreh: skialpinisti alebo tí čo si to pekne šlapú na pásoch hore si automaticky tykajú a toto všetko bez rozdielu na vek alebo či sa poznajú alebo nepoznajú. To u tradičných lyžiarov nie je až také samozrejmé.

.

Comments

comments

Leave a Reply