Ako sme sa stali “veľkými“, stratili sme odvahu robiť „veľké“ veci, …

Štandardný

… ktoré sme chceli robiť ako malé deti. Keď sme boli malí, tak sme chceli meniť svet, meniť ľudí, robiť veľké rozhodnutia, rozhodovať sa hneď a zaraz, … Kde sa vytratili tie ambície? Kde sa stratila tá chuť, sila a odhodlanie?

courage

Čím sme starší, tým viac sa stávame opatrnejšími, riziku averznejší a nechceme brať zodpovednosť za naše činy do vlastných rúk. Prenášať zodpovednosť za rozhodnutia na druhých, to je dnešná móda, ktorá je „IN“. To platí vo všetkých oblastiach života. Súkromie, podnikanie, investovanie, … stále sme ustráchaní čo bude ak spravíme toto alebo toto. Kde je tá detská odvážna duša, ktorá chce niečo dosiahnuť, prekonať limity.

Tú detskú odvážnu dušu strácame každým usmernením: „toto nedokážeš …“, „to sa ti nepodarí …“ … Takto sú od mala „masírované“ naše mozgy čo môžeš a čo nemôžeš, čo dokážeš a čo nie. Kto vie čo dokážem? Nik! Iba ja sám to môžem vedieť, ale až vtedy, keď to skúsim. Ak padnem 1000 krát, tak to pre mňa neznamená neúspech, je to znak toho, že 1000 krát som sa postavil, aby som mohol hľadať novú cestu. Padol som, ale na 1001 krát sa mi to podarilo. Nie je to neúspech, ale šanca poučiť sa z predošlých pádov. Každý pád mi dal silu na nabratie nových síl.

Nikdy nie je neskoro spraviť niečo „veľké“, niečo čo nás naplní šťastím. Naše šťastie spočíva v tom ako sa dokážeme o to šťastie pobiť. Áno, pobiť, pretože šťastie nie je zadarmo. To si treba „zaslúžiť“.

Staňte sa vo svojich rozhodnutiach opäť tými „malými“ odvážnymi deťmi, ktoré tak bojujú za svoje sny. Skúste to, a uvidíte, že budete šťastnejší. Už sa nebojte toho čo vám „veľkí“ na to povedia, ale nasledujte cestu svojho šťastia.

.

Comments

comments

Leave a Reply